Pro Atom web - vyvracení mýtů o jaderné energetice
| Seznam jaderných elektráren | Download |
  Hlavní menu
Úvodní stránka
Odkazy
Ankety
Aktuality
TOP 15

Podpořte nás
Naše ikonka

O nás


  Rubriky


  Reklama

  Reklama



  Pro Atom web
Email: proatom zavináč luksoft.cz
ISSN 1802-5331

(c) 2007-2008
Zásady ochrany osobních údajů






Názory

* Jadrová energia = vynález skazy?

Vydáno dne 29. 04. 2007 (8642 přečtení)

Názov článku je čiastočne inšpirovaný všeobecne známym románom Vynález skazy z pera svetoznámeho zakladateľa vedecko-fantastického románu Julesa Verna.



Nadpis Vynález skazy som tiež využil pre potreby článku, uverejneného v Technických novinách (vydávané v Bratislave do r. 1995) koncom roka 1994 – ako štvrtú časť voľného cyklu Technické vízie Julesa Verna cez prizmu doby. Oprášim teraz jeho úvodnú časť, aby som trochu pripomenul (nie tak dávnu) históriu objavu, skúmania a prvého využitia prirodzenej radioaktivity a z toho vyplývajúcich možností v oblasti jadrovej energie. Robím tak predovšetkým so zámerom poukázať a zdôrazniť, ako „ťažko“ sa presadzovala myšlienka konkrétneho aplikovaného vývoja v tejto oblasti. Lebo to bola nová – svojím spôsobom v danej dobe „nepredstaviteľná“ a „neuveriteľná – priam fantastická“ problematika.

Aj dnes existujú podobne nepredstaviteľné, neuveriteľné a (na prvé počutie) fantasticky znejúce možnosti technického využitia iných javov, ale dialektika vývoja a pokroku, napriek všetkým poučeniam z minulosti, zostáva v podstate tá istá.

V druhej časti článku chcem poukázať na význam a hodnotu jadrovej energie v súčasnosti, ale najmä v blízkej budúcnosti, vzhľadom na aktuálnosť problému blížiacej sa globálnej energetickej krízy.

Pár slov o Julesovi Vernovi

Technické vymoženosti opísané v románoch Julesa Verna poväčšine neostali výplodom jeho bujnej fantázie, to sa len Verne pokúšal predpovedať vývoj na podklade dôkladného štúdia vtedajšej vedy a jej perspektív v prírodovednej oblasti a v technike. O tom, že správne odhadol vývoj a domyslel ho, svedčí skutočnosť, že takmer všetky vynálezy v jeho románoch sa do súčasnosti naozaj zrodili alebo sa rodia.

Prudký rozvoj vedy a techniky má však aj tienisté stránky, ktorých sa Verne kde-tu obával už vo svojich prvých románoch. No v plnej sile sa tieto obavy prejavili v jeho fantastických románoch v devätdesiatych rokoch 19. storočia. Zvlášť prepukli v románe Plávajúci ostrov.

Iné obavy, obavy, že vedu a techniku môžu zneužiť zločinci a napáchať ľudstvu nedozerné škody, tlmočil Verne svetu hneď v nasledujúcom románe. Ten vyšiel v r. 1896 pod názvom Tvárou k zástave. U nás (v bývalom Československu) ho poznáme pod názvom Vynález skazy.

Výstraha pred zneužitím techniky na zločinné ciele sa v románe spája s výzvou k vedcom; burcuje v nich zodpovednosť, ktorá im nesmie dovoliť (zbožné prianie, pozn. autora), aby sa s vynálezom zle naložilo. Z románu sa vytratil spisovateľov iskrivý vtip a humor, príznačný pre jeho predchádzajúce diela. Atmosféra rozprávania je pochmúrna, lebo rovnako pochmúrne a ťaživé sú obavy, ktoré sa autor usiluje tlmočiť v diele čitateľovi. Verne tu medziiným predvída atómovú bombu.

Ako to bolo ďalej

Po rokoch sa Vernovho námetu ujal český filmový režisér Karel Zeman a vytvoril z neho strhujúci filmový príbeh, dnes rovnako aktuálny a pôsobivý ako kedysi. Zemanovo dielo bolo jedným z najúspešnejších filmových prepisov Vernovych románov. V československej kinematografii sa vyskytuje podobná téma aj vo filme Krakatit, rovnomenného prepisu románu Karla Čapka, a v novšej verzii – reagujúc na problematiku neutrónovej bomby – vo filme Černé slunce.

Jules Verne mal osobnú skúsenosť z vojny medzi Francúzskom a Pruskom v rokoch 1870-71 a preto celkom určite aj po nej pozorne sledoval pokroky v konštrukcii veľkých diel, určených na výzbroj vojnových ľodí alebo na pobrežnú ochranu. Tento trend azda vyvrcholil v 20. storočí skonštruovaním nemeckého dela obludných rozmerov i technických parametrov, ináč s celkom mierumilovne znejúcim menom Tučná Berta. Ak mali spomenuté delá z Vernovej doby dostrel do 20 km, pomocou Tučnej Berty Nemci ostreľovali Paríž vzdialený 140 km! Vždy pred výstrelom z Tučnej Berty spustili paľbu celé dve roty vojakov, aby rachotom svojich zbraní ako-tak maskovali hluk, ktorý spôsobila ona sama. Nezvyklá dĺžka dostrelu bola možná vďaka stratosferickému letu projektilu, na ktorý tak dočasne pôsobil menší odpor riedšeho vzduchu vo veľkých výškach.

Veľkosť (hustota) chemickej energie všetkých druhov klasického streliva i výbušnín je neporovnateľne menšia oproti jadrovej energii, ktorú Verne síce intuitívne predvídal, ale o jej pôvode a spôsobe uvolňovania, pochopiteľne, nemohol mať vo svojej dobe ešte žiadnu reálnu predstavu.

Jules Verne ukončil svoj život 24. februára 1905 ako sedemdesiatsedemročný. Presne deväť rokov predtým, 24. februára 1896 oznámil Antoine Henri Becquerel (1852 – 1908) Francúzskej akadémii vied, že ak položíme uránovú soľ na fotografickú dosku, zabalenú do čierneho papiera, a vystavíme ju na niekoľko hodín na slnečné miesto, objaví sa na vyvolanej doske obrys vzorky fluoreskujúcej uránovej soli. Už po niekoľkých týždňoch však dospel k novému záveru: Uránová soľ pôsobí na dosku i v prípade, že nie je vystavená slnečnému svetlu. Ďalšie experimenty dokázali dve veci: všetky (zlúčeniny) soli uránu, fluoreskujúce i nefluoreskujúce, v kryštalickej forme i v roztoku, pôsobia na fotografickú dosku, spôsobujú ionizáciu vzduchu a iných plynov. Naproti tomu látky neobsahujúce urán podobné javy nespôsobujú. Tak Becquerel, Vernov súkmeňovec a súčasník, objavil nový druh žiarenia s ešte väčšou schopnosťou prenikať látkami, než akú majú röntgenové lúče – objavil prirodzenú radioaktivitu.

Štafeta výskumu prirodzenej radioaktivity ostala na francúzskej pôde, keď sa bádaniu v novej fyzikálnej oblasti začali venovať manželia Pierre Curie (1859 – 1906) a Mária Curie-Sklodowska (1867 – 1934). Po tragickej smrti Pierra pod kolesami pouličnej drožky, ktorej sa splašili kone, zostala Mária na túto namáhavú prácu sama. V r. 1910 sa jej v spolupráci s francúzskym chemikom A. Debiernem podarilo izolovať dlho nepostrehnuteľné radium, dovtedy prezrádzajúce svoju existenciu len (v kovovom stave) radioaktívnym žiarením. V r. 1914 sa stala riaditeľkou Ústavu rádia – pavilónu Curie, kde sa intenzívne venovala radiochémii a vychovala celý rad významných bádateľov v tejto novej vednej oblasti, ktorú sama založila.

Výskumu radioaktivity sa venovali aj inde. V Nemecku r. 1938 – teda tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny – objavil Otto Hahn (1879 – 1968) so svojím asistentom Strassmannom štiepenie atómového jadra uránu, čím otvoril brány k uvoľneniu jadrovej energie. Obidvaja vedci zistili radiochemickou analýzou, že atómy uránu sa pri ostreľovaní neutrónmi – na rozdiel od iných prvkov – rozpadávajú na atómy prvkov zo strednej časti periodickej sústavy. Pritom sa uvolňuje energia v množstve, ktoré teoreticky predpovedal Albert Einstein (1879 – 1955): E = mc2.

V priebehu druhej svetovej vojny boli použité všetky druhy klasických vynálezov skazy. Doterajšie hrôzy vojny však mali byť ešte prekonané použitím atómovej bomby, ľudstvom dovtedy nepoznanej a svojimi účinkami s ničím neporovnateľnej.

Pri delení jadra atómu uránu vznikajú neutróny, ktoré majú schopnosť spôsobiť delenie susedných jadier uránu. Takýto proces nadobúda charakter reťazovej reakcie. Ak taká reakcia nastane, v zlomku sekundy sa rozštiepi všetok urán, v ktorom k reakcii došlo. Z jedného gramu látky sa pritom získa stotisíckrát viac energie ako pri jej obyčajnom zhorení, čo spôsobuje kolosálny účinok! K týmto výsledkom dospel Fréderic Joliot-Curie (1900 – 1958) vo Francúzsku a Enrico Fermi (1901 – 1954) v Taliansku. Po odchode z vlasti, kde vládol Mussolini, presídlil Fermi do USA, aby mohol vo svojej práci pokračovať. Tu sa týmto problémom zaoberal Leo Szilard a iní fyzici.

Informácie prenikajúce z vojnychtivého Nemecka vzbudili v Szilardovi a jeho kolegoch obavu z možnosti vyvinutia atómovej bomby na jej zločinné použitie hitlerovskou armádou. Szilard upozorňoval na toto nebezpečenstvo, snažil sa znepokojiť vládu USA, ale nanešťastie nemal pre tento účel potrebné styky (konexie nad zlato!). Určitým riešením situácie sa javila možnosť zapojiť do projektu Alberta Einsteina a využiť váhu jeho vedeckej autority. Preto sa s ním Szilard v júli 1939 so spoločníkom Wignerom osobne stretol počas Einsteinovej dovolenky pri mori na Long Islande.

Einstein si v tom čase možnosť reťazovej reakcie neuvedomoval, ale hneď pochopil možné dôsledky a prisľúbil spoluprácu, ktorá mala spočívať v podpísaní listu adresovaného belgickej vláde (Belgicko vlastnilo zásoby uránu, ktoré sa v žiadnom prípade nemali dostať do rúk Nemcov) a štátnemu departmentu vo Washingtone.

Szilard sa poradil s niektorými svojimi známymi. Nakoniec sa stretol s bankárom dr. A. Sachsom, priateľom a neoficiálnym radcom prezidenta USA Roosevelta, ktorého Sachs často navštevoval. Sachs vedel oceniť význam informácie o štiepení uránu a dohodol sa so Szilardom pripraviť návrh listu v mene Alberta Einsteina, adresovaného Rooseveltovi.

Einstein konečnú verziu listu podpísal, ale Sachs ho nedoručil hneď, ale až 11. októbra 1939. List na prezidenta nijako nezapôsobil.

Hoci sa o tomto liste v článkoch o začiatkoch atómovej éry ľudstva vyskytujú časté zmienky, s jeho znením sa stretneme skôr výnimočne. Je uvedený napr. v knihe B. G. Kuznecova Einstein – život, smrť, nesmrteľnosť, Praha 1986, str. 193. Vyzeral takto. -


Albert Einstein,
Old grove Road, Nassan Point,
Long Island,
2. augusta 1939

F. D. Rooseveltovi,
prezidentovi Spojených štátov,
Biely dom, Washington


Pane!

Niektoré nedávne práce Fermiho a Szilarda, ktoré som obdržal v rukopise, ma nútia očakávať, že prvok urán môže byť v najbližšej dobe premenený na nový a dôležitý zdroj energie. Niektoré aspekty vzniknutej situácie si pravdepodobne žiadajú opatrnosť, a v prípade potreby rýchlu akciu zo strany vlády. Považujem za svoju povinnosť upriamiť Vašu pozornosť k nasledujúcim faktom a odporúčaniam.

Za posledné štyri mesiace sa vďaka prácam Joliota vo Francúzsku, a tiež Fermiho a Szilarda v Amerike, stala pravdepodobnou možnosť jadrovej reakcie vo veľkej mase uránu. Následkom toho môže byť uvoľnená značná energia a získané množstvo radioaktívnych prvkov. Možno považovať takmer za isté, že sa to dosiahne v najbližšej budúcnosti.

Tento nový jav môže viesť k vytvoreniu bômb. Je možné, aj keď to nie je celkom isté, že bômb výnimočne mohutných, bômb nového typu. Jedna bomba tohto typu, ak sa privezie na lodi do prístavu a tam vybuchne, úplne zničí celý prístav aj s priľahlým územím. Takéto bomby sa môžu ukázať ako príliš ťažké pre vzdušnú prepravu.

Spojené štáty majú malé množstvo uránu. Cenné ložiská sa nachádzajú v Kanade a v Československu. Dôležité zdroje sú v Belgickom Kongu.

Nebudete považovať za potrebné vzhľadom na túto situáciu vytvorenie stáleho kontaktu medzi vládou a skupinou fyzikov, ktorí v Amerike skúmajú problémy reťazovej reakcie? K takémuto kontaktu by ste mohli splnomocniť osobu, ktorá má Vašu dôveru, aby neoficiálne plnila nasledujúce povinnosti:


a) udržiavala spojenie s vládnymi úradmi, informovala ich o výskumoch a dávala im nutné doporučenia najmä v tej časti, ktorá sa týka zabezpečenia Spojených štátov uránom;
b) napomáhala urýchlenie experimentálnych prác, ktoré sa teraz vykonávajú na vlastné náklady univerzít, a zapojenie súkromných osôb a priemyslových laboratórií, majúcich potrebné vybavenie.

Je mi známe, že Nemecko v súčasnej dobe prerušilo predaj uránu z obsadených československých baní. Takéto kroky sa možno objasnia, keď vezmeme do úvahy, že syn námestníka nemeckého ministra zahraničných vecí von Weizsäcker je pridelený k Ústavu cisára Wilhelma v Berlíne, kde v súčasnej dobe opakujú americké práce na uráne.


Úprimne Váš

Albert Einstein

Tento list som uviedol celý preto, aby čitateľ sám na sebe mohol precítiť dojem z jeho obsahu. Pre laika, ktorý azda ani netuší o najnovších pokrokoch vedy v základnom výskume, znejú naviac nové poznatky krajne nepravdepodobne.

Dnešný laik ani na okamih nezapochybuje o reálnosti atómovej, vodíkovej, ba i neutrónovej bomby pod vplyvom správ v masmédiach, keď aspoň čo-to počul o tragickom závere druhej svetovej vojny pre japonské mestá Hirošima a Nagasaki. Ale vládnuce kruhy USA v 40-tych rokoch 20. storočia nepoznali žiadne podobné správy. Žeby naozaj jedna bomba mohla rozmetať celé jedno veľké mesto? Iba štyridsať rokov predtým vyjadril o tom vážnu pochybnosť dokonca vrcholný predstaviteľ vedy 19. storočia Henri Poincaré, keď napísal: „Iba obyčajný zdravý rozum stačí, aby nám bolo jasné, že zničenie mesta rozpadom pol kilogramu kovu je zrejmá nemožnosť.“!

Akokoľvek je to divné, na druhý deň po odovzdaní Einsteinovho listu zapôsobilo na Roosevelta Sachsovo rozprávanie pri spoločných raňajkách o tom, ako Napoleon I. vyhnal Fultona s jeho projektom parníka, čím sa zbavil možnosti použiť lode s novým pohonom pri vpáde do Anglicka. „Keby bol vtedy Napoleon prejavil viac fantázie a sebaovládania, dejiny 19. storočia sa mohli vyvíjať úplne ináč,“ dodal Sachs. Až toto podnietilo Roosevelta, aby dal pokyn k roztočeniu mašinérie príprav na výrobu atómovej bomby.

Mierové využitie jadrovej energie

Existuje mnoho sofistikovaných spôsobov mierového využitia možnosti plynúcich z fenoménu prirodzenej či umelej radioaktivity. Predovšetkým tým myslím na jeho využitie v medicíne, ale aj v technike (napr. defektoskopia, energetické zdroje pre kozmonautiku). „Najmasovejšie“ je využitie jadrovej energie v energetike.

Po druhej svetovej vojne, v období tzv. studenej vojny, záležalo vojenským stratégom, aby USA neostali jedinou svetovou mocnosťou s jadrovým arzenálom. Tak bol motivovaný predovšetkým Sovietsky zväz, ktorý mal pre príslušné experimenty obrovské priestory Sibíri. Francúzsko experimentovalo v Tichomorí. Opakovanými pokusmi zdevastovalo niekoľko koralových atolov vo Francúzskej Polynézii. Pôvodné obyvateľstvo natrvalo presťahovalo do iných končín Tichomoria a dodnes vypláca potomkom týchto presídlencov veľkorysé dôchodky. Aj vďaka tomu Francúzi získali potrebné dáta i na konštrukciu spoľahlivých atómových elektrární na svojom vlastnom – husto obývanom – území. Francúzka energetika je postavené na jadrovom základe a dlhodobo funguje bez závažnejších porúch alebo havárií. To je hádam najlepší príklad, že miera rizika je, aj pri dlhodobom prevádzkovaní vysokovýkonných jadrových zariadení, prijateľná.

Havária jadrovej elektrárne v Černobyle v r. 1986 je najskôr len výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Haváriu spôsobil laxný prístup obsluhy k technike, nie technika samotná. Z pragmatického hľadiska to bolo trpké poučenie pre všetkých zainteresovaných, ale tiež užitočné nato, aby sa bezpečnostné opatrenia a postupy riadenia ešte viac zdokonalili. Z psychologického hľadiska táto tragická udalosť utvrdila v mnohých laikoch intuitívny dojem, že jadrová energia je veľmi nebezpečná.

Súčasná jadrová energetika je konkrétnym výsledkom možností dnešnej techniky. Ale potencionálne nebezpečenstvo, vyplývajúce z objektívnej povahy jadrovej energie, nemôže odstrániť ani sebedokonalejšia technika. Je preto namieste požadovať úplný zákaz jadrovej energetiky?

Už som v inom článku spomenul, že vynález ohňa pračlovekom bol prvým vynálezom energetickej povahy. Od tých dôb oheň – vždy, keď sa vymkol spod kontroly – narobil mnoho materiálnej škody a spôsobil veľa ľudských tragédií. Prestali preto ľudia používať oheň?

Príčinou zániku prakticky každého stredovekého hradu, ktorý sa dnes nachádza v ruinách, bol požiar. Požiar nemusel nutne spôsobiť ľudský faktor – mohol vzniknúť aj po zásahu bleskom. Dnes sa už hrady nestavajú, zato sa do značnej miery rozvinuli protipožiarne opatrenia.

Keď sadáme do automobilu a vydávame sa na cesty, každý to robí s vierou, že šťastlivo dôjde na miesto určenia. V skutočnosti, s neúprosnou pravidelnosťou, obrovské množstvo ľudí nikdy nedocestuje, kam mali namierené. Ich predčasnou konečnou zastávkou je cintorín. Zakážeme preto automobilovú dopravu?

Keď cestujeme letecky, málokto si uvedomuje, že lietadlo – v každom okamihu letu, v každej jeho etape (aj pri štarte a pristávaní) – potencionálne predstavuje jednu obrovskú bombu, ktorej skazonosné účinky sa môžu prejaviť v dôsledku hocijakej, aj nepatrnej poruchy, a to nielen vzhľadom na pasažierov, ale aj vzhľadom na nič netušiacich ľudí dole na zemi. Stopäťdesiat až dvesto ton leteckého paliva pre transatlantický let je veľmi slušná chemická bomba. Koho to však napadne? Pri leteckých katastrofách sa počet obetí ráta (rádovo) na stovky. O tom všetci dobre vieme. Je to dôvod na zákaz leteckej dopravy? Nie. Pasažieri si kľudne sedia, uprostred obludných cisterien v krídlach lietadla, a budú voliť tento spôsob prepravy dovtedy, kým bude existovať pre lietadlá nejaké vhodné palivo.

Prečo by to malo byť inak pri jadrovej energetike? Možno ju síce zavrhnúť, ale – čo sa tým vyrieši?

Význam jadrovej energetiky v budúcnosti

Potreba energie v technickej civilizácii môže len stúpať. Tento trend bude platný prinajmenšom dovtedy, kým neprestane narastať globálna populácia. V súčasnosti denne pribudne na zemeguli asi 209 000 ľudí (cca 350 000 sa narodí, 141 000 umrie). Každý z nás potrebuje na prežívanie „svoju“ dennú dávku potravín, energie v najrôznejšej forme, opotrebúva vlastnené predmety. Šetrenie energiou môže tlak na nárast jej produkcie trochu zmierniť, na podstate problému to však nič nemení: život potrebuje energiu.

Z tohto dôvodu, význam jadrovej energetiky v budúcnosti, môže len narastať. Bude narastať úmerne populačnej explózii a tomu, ako budú zanikať tradičné energetické zdroje.


[Akt. známka: 2,00 / Počet hlasů: 28] 1 2 3 4 5
Celý článek | Autor: František Cudziš | Počet komentářů: 88 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek




  Anketa
Co byste zvolili za nejpřijatelnější alternativu?

Prolomení těžebních limitů (zbourání Horního Jiřetína) (335 hl.)
 
Garance ceny pro nové bloky Temelína (70 Eur/MWh) (287 hl.)
 

Celkem hlasovalo: 622

  Výměna odkazů

Přípony souborů

Zkratky

Vlajky států světa

Tapety na plochu PC






  Nejčtenější články
Spotřeba elektrické energie
(04. 03. 2006, 39577x)
Jaderné fóry
(01. 04. 2007, 37507x)

  Kde to vře!
Zajistíme energii bez prolomení limitů?
27. 04. 2012
Počet komentářů: 2282

Regulace obnovitelných zdrojů – scénář S2040
02. 01. 2012
Počet komentářů: 2259

PERMAKULTURA – příběh jedné komunity
16. 02. 2007
Počet komentářů: 1294

Fotovoltaika - kšeft, za který všichni zaplatíme
22. 02. 2009
Počet komentářů: 1063

Potěmkinovské šílenství s obnovitelnými zdroji
02. 04. 2008
Počet komentářů: 731

BIOETANOL - naše naděje nebo past?
07. 04. 2006
Počet komentářů: 719


  Poslední komentáře
  • Jsem pro to, aby se zkoumaly různé možnosti, jak získávat (ale hlavně jak USPOŘIT) energii (u jadern . . . (Obnovitelné zdroje energie neexistují!)
  • U fotovoltaických systémů váhově převažuje beton (pokud nejsou organickou součástí střechy), potom . . . (Stop radioaktivnímu uhlí, start Zwentendorf!)
  • Dokazal to nekdo spocitat kdy JE vyprodukuje tolik energie kolik se do ni ze vsech zdroju vlozilo a . . . (Argumenty proti jaderné energetice)
  • Žiji na farmě, máme cca 100 ha polí a mléčný skot. Téma permakultury mě tedy docela zajímá, protože . . . (PERMAKULTURA – příběh jedné komunity)
  • Žiji na farmě, máme cca 100 ha polí a mléčný skot. Téma permakultury mě tedy docela zajímá, protože . . . (PERMAKULTURA – příběh jedné komunity)

  •   Počítadlo přístupů




    Web site powered by phpRS PHP Scripting Language MySQL Apache Web Server

    Tento web site byl vytvořen prostřednictvím phpRS - redakčního systému napsaného v PHP jazyce.
    Na této stránce použité názvy programových produktů, firem apod. mohou být ochrannými známkami
    nebo registrovanými ochrannými známkami příslušných vlastníků.